Na víťazstvo nad švédskym tímom po predchádzajúcich výkonoch by si nestavil asi nikto. Nikto s rozumom, kto sa doma nepotkýňa o hory bankoviek a sledoval náš, aj na naše pomery, podpriemerný výkon. A predsa. Do švédkej svätine sa puk zakotúľal päťkrát, do tej našej iba dvakrát. A tento rozdiel troch gólov uchoval naše nádeje na postup do osemfinále, ktorý stále nie je ani po včerajšku istý. A ako to vidím ja, obyčajný fanúšik, ktorý kričí góóóóóóól aj napriek hromžiacim susedom?
Nedeľa - 14. máj 2006 - 19:15. S napätím a očakávaním sadá pred televízne obrazovky a plátna v krčmách národ slovenský. Národ aj z hokejovej slávy a úspechov živý. Náš reprezentačný tím nastupuje proti aktuálnemu olympijskému víťazovi - Švédsku. Krajina, ktorú sme v hokeji už neraz na vrcholových stretnutiach zdolali. Stačí si spomenúť na semifinále 2002, ktoré skončilo samostatnými nájazdmi na bránku a góly Pálffyho a Lintnera nás posunuli do finále s Ruskom, ktoré sme triumfálne vyhrali a po prvýkrát okúsili príchuť zlata. Poslednýkrát sme sa s týmto tímom stretli nedávno na olympiáde. Zvíťazili sme, aj keď sa dosť polemizovalo o tom, že Švédi taktizovali a pustili tento zápas, aby dostali ľahšieho súpera. No možno sme tak mali uvažovať aj my, pretože oni sa tešia zo zlata a my sme odišli domov s prádznou.
Naša pozícia pre zápasom bola však viac než biedna a každý srandoval, koľko nám ich (rozumej gólov) dnes nasúkajú. Ale kde sa vzali, tu sa vzali, namiesto znechutených demotivovaných chlapcov nastúpili statní odhodlaní junáci - tí, ktorých opisuje Samo Chalupka vo svojich dielach. Tí, ktorí po zbytočnej a hanlivej prehre aj remíze dokázali zdvihnúť hrdo hlavy a postaviť sa na ľad ako rovnocenný súper. Čistých 60 minút hry bolo neskutočných. Pripomínali goteborské časy. Útočný začiatok, zaskočený súper, ktorý sa v druhej tretine pozbieral a takmer vyrovnal, víťazný gól, všetko v sprievode disciplinovanosti a bojovnosti sprevádzané hŕstkov burácajúcich Slovákov na tribúne. Priebeh si užíval každý fanúšik, nalepený na obrazovke. Pri záverečnej siréne svietilo 2:5 v náš prospech a na to rozliate pivo pri štvrtom góle si už nikto ani nespomenul.
Vychádzajúc z predošlých "výkonov" popísaných v článku Ach ten hokej sa už k predchádzajúcemu trápeniu vraciať nebudem. A načo? Po včerajšom nečakanom nielen víťazstve ale aj výkone, ktorý bol mimoriadne disciplinovaný a produktívny v porovnaní s predchádzajúcimi, nám ostáva dúfať, že aj zápas s Ukrainou zvládneme v podobnom duchu, a ostatné dva zápasy v našej skupine dopadnú v náš prospech. Aby bolo jasné, kombinácií, ako sa môžeme, ale aj nemusíme, dostať do osemfinále je viac ako dosť. Uff, no to by sme neboli my, aby sme si všetko neskomplikovali. Ja len dúfam, že sa nám to nevypomstí a do ďalších bojov postúpime.
Nedá mi však nezamyslieť sa nad tým, prečo sa až teraz to naše mužstvo vzchopilo. A minimálne polovica ľudí si povie, že za to môže mladý Hossa, ktorý konečne nastúpil na ľad, a strieľalo mu to jedna radosť. Nadšenie vydržalo a odohral na ľade oveľa viac ako pôvodne tréner plánoval. Fakt, že jeho prítomnosť a aj prvý gól v druhej minúte vzchopil naše mužstvo a zaskočil Švédov, je nepopierateľný. Je to čaro však naozaj len v ňom? Žeby jeden hráč dokázal s celým tímom až také zázraky? Ak áno, buďme radi, že taký hráč hrá za Slovensko a v čase, keď väčšina našej hokejovej elity sa na majstrovstvá vy.....
Niektorí si povedia, že patrím medzi tých, ktorí pri víťazstvách vynášajú tím do neba, a pri prehre ho posielajú do pekla. Nie. Ja sa len snažím už zopár rokov pochopiť, prečo náš výkon pripomína sínuoidu - raz sme hore, a raz dole. Bohužiaľ som na nič, čo by ma uspokojilo, zatiaľ neprišla.
