Moja snaha o dobrý skutok

Dvihla som ho a poobzerala sa okolo. Nikde nikoho. Otvorila som ho. Bol v ňom mobil, kľúče a 200 korún. Hm, to bude niekto dore nadávať. Hlavne na tie kľúče a mobil. Viem to z vlastnej skúsenosti, keď mi pred dvoma rokmi ukradli mobil. O tej mobil zas tak nešlo, skôr o tie údaje v ňom. Telefónne čísla spolužiakov zo strednej a základnej školy zbieram dodnes. Ale späť k púzdru.

Ako prvé mi napadlo prezrieť telefónny zoznam v mobile, že zavolám niekomu najskôr z rodiny, že veď tí dotyčnému či dotyčnej dajú vedieť o stratenom a nájdenom púdzre najskôr. A tak som hľadala niečo ako mama, otec, domov, či sestra alebo brat. Bohžiaľ v celej zozname sa nachádzal iba záznam ujo. Tak som vytočila uja a čakala. Mobil zapípal a vybil. No fasa. Vybitá baterka. Číslo som si samozrejme nepamätala. Chcela som telefón zapnúť, ale došlo mi, že neviem pin. Tak som púzdro aj s obsahom vzala domov. Mobil som nabila a skúsila základný pin OOOO aj 1111. Nič. Tak som ho opäť vypla. Jediné čo viem, že to bol Eurotel, hoci už teraz je to T-Mobile. Na dispeji bola sieť Eurotel.
Ďalšou spásnou myšlienkou bola výmena SIM karty do iného mobilu s nádejou, že niektoré telefónne čísla zo zoznamu mohli byť uložené v pamäti telefónu, nie na SIM karte. A tak som si na druhé deň od kolegu požičala telefón, lebo ja mám Orange, a zapla som ho. Bohužiaľ, majiteľ či majiteľka si všetky údaje nechal na SIM karte, takže aj táto možnosť, ako vrátiť nález zlyhala. Na to mi kolega poradil, že veď v T-Mobile vedia zistiť majiteľa SIM karty aj iba keĎ tam prinesiem SIMku.

Tak som sa v rámci obednej pauzy vybrala do T-Mobileňáckej predajni na SNP-čku. Bola tam však taká rada, že ma to odradilo. Napadla mi však alternatíva - veď tu hneď je OD Dunaj a v ňom nové T-Centrum, čo je zlúčená predajňa T-Mobile a T-Com. Tak tam by toľko ľudí byť nemusela. Posmelená dobrým nápadom som o dve minúty vošla do predajne T-Centrum a stlačila poradovník na služby. Čakala som asi dve minúty, kým sa mi predavač prihovoril, či potrebujem T-Mobile alebo T-Com. Povedala som, že som našla mobil, že je zo siete T-Mobile ale že neviem číslo a vybil sa. Na to mi povedať, že kolega z T-Mobilu je na obede, ale už by sa mal vrátiť, nech chvíľu počkám. Tak som si sadla na stoličku a čakala. Našťastie kolega sa vrátil už o niečo vyše päť minút a po prednesení mojej požiadavky mi oznámil, že oni to v T-Centrum nerobia a že musím ísť do samostatnej predajne T-Mobile dolu na SNP. (No super, veď odtiaľ som práve prišla sem). Ale nepomohla som si. Moja obedná pauza sa krátila, ale keď už sa rozhodla pre dobrý skutok, tak teraz to nevzdám. Vrátila som sa do T-Mobilu, stlačila služby a čakala. 5...10...15 minút. A vonku strašné horko. Očami som hypnotizovala digitálne číselníky, ktoré vyvolávajú čísla. KONEČNE!!!

Ukázalo sa moje číslo. Každý, kto bol v tejto predajni aspoň raz vie, že je rozdelená na dve - naľavo sú miesta obsluhy 1-3, napravo zvyšok. Samozrejme som sa vybrala na druhú stranu ako som mala. Ale tak čísla ma nasmerovali na tú v tom momente pre mňa správnu stranu. Prišla som k sympatickému mladíkovi a povedala, čo by som rada. Jeho prekvapený výraz mi naznačoval, že zrejme niečo podobné počuje prvýkrát. Meno majiteľa karty však zistil. Povedať mi ho však nemôže. No dobre. A dotyčnému môžete dať vedieť, že tu má mobil? No nie je ako, keďže zavolať nemá ako a majú len adresu. No tak napíšte list. No ale že to nejde len tak, lebo na takéto prípady nemajú nič zriadené. No tak a to je taký problém, aby napísala nejaká administratívna pracovníčka dopis? Ešte som navrhla, že nech to pošlu spolu s mesačnou faktúrou. To sa ale nedá, lebo je to generované automaticky. Okrem toho on mi nemôže poskytnúť info, či je tá karta EASY ale paušál. Problém je hlavne v tom, že SIM karty hodne migrujú, a že človek na ktorého sú vedené častokrát ani netuší akými všelijakými cestičkami putuje. Systém rodič kúpi, dá dcére, tá požičia kamoške, kamoška nevráti, a dá ju niekomu, kto práve potrebuje atd.

No ale späť. Veď ja to nepotrebujem vedieť či je to EASY a paušál, iba že ako to budú riešiť. No vymýšlal chalan všeličo, ale po 20 minútach sme spoločným úsilím prišli iba na to, že jediný spôsob je, že dajú vedieť ostatným pobočkám, že keby sa niekto pýtal, tak mobil je na SNP. No zaujímavé. Takéto riešenie je podľa mňa dosť oničom, ale zjavne nič lepšie mi navrhnúť nemohol. Tak som tam nechala celé púzdro aj s obsahom. Ešte si vypýtal na mňa kontakt a krstné meno, že keby sa niekto ozval, tak mi dá vedieť.
Do práce som prišla 20 minút po skončení prestávky, ešteže šéf mal jednanie niekde mimo. Už to je niekoľko týždňov a nič. Tak neviem, aký bol ďalší osud.

Ale ako som sa presvedčila, v dnešnej dobe snaha o dobrý skutok je oveľa väčšia ako som si myslela a účinok je aj tak nulový. A služby, ktoré by mali zákazníkom pomáhať, sa neposkytujú.